Povinné
zverejňovanie
 
Užitočné
informácie
Pondelok 07:30 - 12.30 : 13.00 - 15:30
Utorok 07:30 - 12.30 : 13.00 - 17:15
Streda nestránkový deň
Štvrtok 07:30 - 12.30 : 13.00 - 15:30
Piatok 07:30 - 13.00

História

Najstaršia písomná správa o Rade je v listine z roku 1319 o rozsahu kerestúrskeho chotára, ktorý susedil s radským chotárom.

Názov dediny v 15. storočí zapisovali striedavo v tvaroch Rad a Raad, od 16. storočia Rad, čo boli maďarizované podoby pôvodného slovenského názvu, totožného so slovienskym osobným menom Rád.

Archeologické, písomné a jazykovedné pramene vedú ku konštatovaniu, že Rad jestvuje od 9. storočia, kedy patril k starobylým slovienskym dedinám.

Nevedno kedy Rad nadobudli do vlastníctva šľachtici, nezachovali sa o tom listiny. V 15. storočí bol majetkovou súčasťou hradného panstva Cejkov a vo vlastníctve Šóšovcov, šľachticov z Cejkova, v 16. a 17. storočí šľachticov z Ťahyne, ale aj miestnych zemanov.

Radské sedliacke domácnosti boli v roku 1567 zdanené daňou kráľovi od troch port. Jedna domácnosť si stavala dom, preto daň neplatila, ako aj 5 želiarskych domácností. V roku 1582 zdanili sedliakov od dvoch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných 17 poddanských domov, kostol, faru, školu aj dve kúrie miestnych zemanov.

Na prelome 16. a 17. storočia bol Rad stredne veľkou dedinou s poddanským, farským i zemianskym obyvateľstvom. V 17. storočí sa zdaňovanie sedliakov znižovalo, čo bol dôsledok ich chudobnenia aj úbytku. V roku 1610 zdanili sedliakov aj želiarov spolu od jednej porty, v roku 1635 iba od trištvrte porty. Po úpadku sedliakov nasledoval aj úbytok domácností, aj obývaných domov.

Na prelome 17. a 18. storočia bol Rad malou dedinou. V roku 1715 v nej žili 4 sedliacke domácnosti, v roku 1720 už 6 domácností... Pri Rade jestvoval v stredoveku aj dedina Hrušov, ktorá však zanikla.

Rozvoj obce sa urýchlil v druhej polovici 20. storočia, keď v rokoch 1955-60 sa zaviedla elektrina, v rokoch 1959-62 sa postavila budova kultúrneho domu.

Z hľadiska protipovodňovej ochrany obce bola významná výstavba hrádze v rokoch 1958-64.

Od konca 50-tych rokov funguje miestny rozhlas, obnovený bol v roku 2002.

V roku 1960 bolo odovzdané verejné osvetlenie, v roku 1994 bolo rekonštruované.

V roku 1971 bolo ukončené asfaltovanie miestnych komunikácií, a odovzdala sa škola v Hrušove, o dva roky neskôr v Rade.

V 70-tych rokoch sa rozširuje obchodná sieť, v roku 1976 v Hrušove a v roku 1980 v Rade.

V roku 1985 sa obnovuje fasáda kultúrneho domu. V roku 1993 bol daný do užívania dom smútku, o dva roky neskôr odovzdaná do prevádzky vodovodná sieť a v roku 1997 rozvod zemného plynu.

Obec prispela na ohradenie fary v Rade a kostola v Hrušove a v rokoch 2001-2002 k obnove oboch kostolov.

V roku 1991 bol zabezpečený zber odpadu najprv v kontajneroch a od roku 2000 už v individuálnych zberných nádobách. Zriadili sa verejné studne v oboch častiach obce, zaviedla sa voda ja na obecný cintorín.

ARCHEOLOGICKÝ VÝSKUM

Po ľavej strane cesty vedúcej z Hrušova do Radu sa nachádza piesková duna Cselédhomok. Pri ťažbe piesku sa narazilo na ľudské kosti a fragmenty keramiky. Archeologický ústav SAV v Košiciach urobil na pieskovej dune v roku 1978 a 1979 záchranný výskum, pri ktorom sa ukázalo, že nálezy pochádzajú z dvoch rôznych, časovo vzdialených období.

Zistilo sa, že zhruba asi pred 2500-2600 rokmi existovala v priestore dnešnej duny praveká osada. V archeológii sa toto obdobie označuje ako staršia doba železná.

V tom čase obyvatelia žijúci na východnom Slovensku začínajú okrem bronzu čoraz častejšie pri výrobe nástrojov a zbraní používať aj nový kov – železo.

Udržiavali čulé kontakty so susednými územiami (Maďarsko, Rumunsko, Zakarpatská Ukrajina).

Svedectvo o živote obyvateľov z osady na spomínanej pieskovej dune nám podávajú zachránené nálezy. Podľa nich môžeme predpokladať, že obyvatelia sa zaoberali okrem poľnohospodárstva aj remeselnou výrobou. Podarilo sa zachrániť dielňu, v ktorej sa odlievali bronzové ozdoby zložitou technikou do „stratenej formy“. Svedčia o tom nálezy téglikov a fragmenty použitých hlinených foriem.

V inom objekte sa spracovávali kosti z domácich alebo ulovených zvierat na rôzne úžitkové predmety, napr. ihly, lyžičky a iné. Bohatý keramický materiál ukazuje, že obyvatelia okrem tzv. úžitkovej keramiky (hrnce, misky, šálky) poznali aj luxusný tovar akým bola v tom čase keramika vytočená na hrnčiarskom kruhu. Táto sa sem dostala pravdepodobne zo susedných území prostredníctvom obchodu, pretože miestne obyvateľstvo vyrábalo keramiku bez použitia hrnčiarskeho kruhu.

Zatiaľ sa nedá s istotou povedať prečo osada zanikla ani to či ju jej obyvatelia opustili dobrovoľne alebo násilím. Isté je, že sa sem už nevrátili a osadu neobnovili.

Až po niekoľkých storočiach prichádzajú na dnešnú pieskovú dunu ľudia, ktorí niekedy koncom 11. a začiatkom 12. storočia si toto miesto zvolili za cintorín. Kým o pravekých obyvateľoch nevieme k akému etniku patrili, ľudia uložení v kostrových hroboch boli Slovania. Dokumentuje to prísna orientácia hrobov v smere východ-západ s malými odchýlkami podľa toho, v ktorom ročnom období boli pochovávaní. Milodarov v hroboch je málo, lebo v tomto čase už rozšírené kresťanstvo tento pohanský zvyk zakazovalo. Najbežnejšie sú drobné šperky z bronzu – esovité záušnice, prsteň, prípadne železný nožík. Len vo výnimočných prípadoch mal mŕtvy pri nohách položenú nádobu.

Aj napriek tomu, že celá lokalita bola značne narušená, podarilo sa zachrániť cenný materiál, ktorý významnou mierou pomôže pri riešení charakteru osídlenia východného Slovenska.

Výskum mohol úspešne prebiehať aj vďaka veľkému pochopeniu zo strany MNV v Rade, ŠŠM v Somotore a tiež obyvateľov obcí Rad a Hrušov.

PhDr. Miroššayová Elena vedúca výskumu

Historia

Historia
Historia
Historia
Historia